Dnes sa však prihodilo niečo, čo rozdelilo naše cesty a nik z nás nevie, kedy ich osud spojí opäť dohromady.
Kamil sa premenil na drozda. Nie teda úplne. Len vnútorne. Psychicky. Objavil som ho náhodou, keď som sa vracal z volejbalového tréningu. Hlúčik ľudí postával pod rozkvitnutou čerešňou v Sedláčkovom parku a pozeral do jej koruny. Sem tam sa ozval smiech alebo posmešný výkrik, z koruny stromu sa naspäť vracalo falošne znejúce štebotanie. Zo zvedavosti som sa priblížil k stromu a oči mi vybehli na vrch hlavy. V jeho korune asi vo výške šesť metrov sedel Kamil. V krátkom tričku Puma, rifliach a teniskách, objímal hrubý konár a zvedavo pozeral na ľudí dole. Predral som sa hlúčikom a zakričal na neho:
„Kamil?!"
Krátka piskľavá odpoveď.
Hlúčik stíchol a pozoroval ma.
„Kamil, čo tam robíš? zakričal som.
Opäť štebot.
„Je tam vraj už asi tri hodiny," staršia pani s nákupom na mňa uprela zvedavý pohľad. „Vy ho poznáte?
„Je to môj priateľ," odvetil som.
„Kamil, čo tam robíš?", posledný raz som skúsil šťastie.
Zhora sa ku mne doniesla ďalšia odpoveď v podivnom vtáčom jazyku.
Kamilovi načisto prdlo v bedni a tak som sa rozbehol pre jeho rodičov.
A to je všetko. Kamil je doteraz na strome. Sýkorovci, jeho rodičia, mu nosia rôzne semiačka, starý chleba, sezamové tyčinky a minerálku. Jeho večne uplakaná matka po ňom upratuje exkrementy, nápadne väčšie ako tie od jeho okrídlených kolegov. Keď prší, Kamil stíchne a schúli sa do klbka ako uzimená veverička. Už nie ako drozd. Keď je však krásny slnečný deň a parkom sa nesie džavot detí a spev vtákov, môj najlepší priateľ sa vždy nadšene pripojí k tejto krásnej symfónií. Štebotá si veselo svoju pieseň a usmieva sa pri tom do objektívov turistov a mobilov okoloidúcich ľudí.
Tak, ako má Bratislava Čumila, my máme Kamila. Nikto nevie, dokedy tam vydrží. Nedávno som čítal o žene, ktorá sa rozhodla nevstať zo záchodovej dosky. Jednoducho na nej žije už niekoľko rokov. Je, spí, číta, kadí a tak. Doska jej vraj pomaly vrastá do tela.
S Kamilom to bude zložitejšie. Strom je predsa len živý tvor a jeho nový nájomník mu už musí liezť poriadne na nervy. Všetci dúfame, že ho zo seba otrasie spolu s jesenným lístím a Kamil sa vráti na zem.
A chvalabohu, že sa rozhodol byť drozdom. Predstavte si, že by mal byť bocian. Urobil by si hniezdo na komíne chátrajúcej chemičky a v októbri by odletel do Afriky. Tak to by ma kleplo načisto. Takto za ním chodievam každý deň a čítam mu nahlas z dennej tlače. Aby na tom strome načisto nezblbol. Ešte stále je totiž môj najlepší priateľ. Môj štebotavý drozd Kamil.
foto: autor