reklama

Stánkar II.

Dnes bol jeden z najhorších dní môjho života. Začalo to už ráno, keď som zistil, že som doma zabudol kľúče od stánku. Stalo sa mi to úplne prvý krát. To malo byť asi varovanie. Vracal som sa autobusom ku nám do dediny ako taký blb. Sopeľ mi z tej zimy tiekol ako divý, lebo však prečo by som si zobral vreckovky, keď je vonku mínus dvadsať a mám ich plný stánok. Rukáv na bunde som mal ako sadru na zlomenej ruke. Asi ale nie ste zvedaví na moje sople, to je jasné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (20)

Do stánku som tak dorazil až o ôsmej. Niekto mi na okne nechal odkaz: „Kde si v riti?“ Keby som nevedel, že Senko lyžuje v Alpách - lebo predo mnou a Peťou minule machril, že sa tam chystá – tak by som to tipol na neho, debila. Takto ale fakt neviem, kto to mohol byť, myslel som na to celé doobedie.

Na obed sa u nas pred stánkom rozložili robotníci. Asi niekde pod chodníkom prasklo potrubie, lebo si doniesli generátor a zbíjačku. Najprv som im fandil, lebo bola taká zima, že by aj medenej opici gule zamrzli, ako som to niekde čítal a oni fakt strašne mrzli a nemali sa vôbec kde zohriať. Som aj rozmýšľal, že im odlejem z horúceho čaju z termosky. Ani mi nevadilo, že som sa spolu so stánkom celý čas triasol v rytme tej blbej zbíjačky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom mi už ale prestali byť sympatickí, lebo keď išla ku mne do stánku Peťa s čerstvými lupačkami, tak na ňu pískali a mali blbé reči. To ma tak rozzúrilo, že som myslel, že vybehnem vonku a sa budeme biť, aj keď boli traja. To sa fakt nerobí, lebo je to také primitívne, že až. Petra mi hovorila, že nech sa na to vykašlem, ale mne to stále chodilo po rozume. Som bol aj taký roztržitý, že som zle vydával zákazníkom. Stále som sa na nich díval. Ako sa niekto môže takto správať ako nejaký primitív, aj keď je len obyčajný robotník!?

Čo ma potom potešilo bolo, keď sa pohádali. Prišiel tam ich šéf a do prachu ich zjazdil, že to vykopali úplne blbo a že to budú robiť odznova. Keď odišiel, začali si strašne nadávať a hádzať vinu jeden na druhého. To sme sa s Peťou išli popukať, už som bol potom aj trochu kľudnejší. Také škodoradostné, viem, ale to asi mali za to pískanie a sprosté narážky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom poobede, keď odišla aj Peťa a roboši zmizli do krčmy na borovičku, tak potom som zažil niečo, čo ma úplne zobralo. Cez ulicu išla rodinka. Mama, jej asi desaťročný syn a dcérka, tá mohla mať tak tri roky. Dievčatko strašne plakalo, malá celú tvár od sopľov, ešte viac ako ja ráno. Ich matka bola dosť opitá, a keď už nakoniec ten plač asi nemohla vydržať, tak chytila to dievčatko za ruku a tak strašne ňou začala mykať, že som myslel, že jej ju odtrhne. Pozeral som sa a som sa ani na slovo nezmohol. Chlapec vtedy zobral sestričku za ruku a presunul ju na druhú stranu, ďalej od matky. Tá stále nadávala veľmi sprosto a tak nejako bezmocne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Musím sa priznať, že som úplne zmrzol. Ale ani nie tak z toho dievčatka, ako skôr z toho chlapca, to je zvláštne. Ten sa totiž díval stále na mamu takým pohľadom, až mi prišlo zle. Zle preto, lebo v očiach mal strašný strach a nemú prosbu, ale ústa sa mu tak divne na mamu usmievali, ako keby sa za neho ospravedlňovali. Že sa akože nič nedeje, viete, čo myslím? Tá jeho grimasa bola až ako keby morbídna. Divná a strašidelná, potom mi to pripomenulo toho herca, čo hral Jokera v Betmanovi jedničke, ten mal ale v očiach to isté ako na perách, ale ten chlapec mal akoby dve tváre zmiešané dohromady. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Díval som sa na nich, ako keby mi zrak ku nim pribili klincami. Keď potom zmizli za rohom, tak ma prepadol smútok, že sa mi až chcelo plakať, strašne. Neplakal som, aj keď by mi to možno pomohlo. Len som mal pocit, akoby mi niekto strčil do hrdla tenisovú loptičku. Poznáte to, však? Ten pocit hroznej bezmocnosti. Navyše, keď to vidím cez moje malé okienko - ako v nejakom zlom kine - je to iné, také zúžené a silné. Lenže sa nemôžem načiahnuť a vypnúť premietačku.

A práve pre ten pohľad to bol naozaj jeden z najhorších dní, čo som kedy zažil. Ani Peti ani nikomu som o tom nepovedal, lebo to sa ani poriadne nedá opísať, to čo som videl napísané na jeho tvári. Ten chlapec podľa mňa prišiel v tej chvíli o všetko to pekné a nevinné, čo deti majú a prečo sú tak zlaté a vedia byť aj šťastné. A možno o to prišiel už dávno predtým. To neviem. Len by som dal všetko, keby som tú premietačku mohol previnúť späť a normálne to vystrihnúť z jeho života. A z môjho tiež.

Vlado Radosa

Vlado Radosa

Bloger 
  • Počet článkov:  45
  •  | 
  • Páči sa:  0x

píše, čo vidí Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu