Ku mne vzhliadate, s tvárou plnou sĺz, keď vám deň prinesie bolesť, čakáte na hojivý liek, a ja vám ho dám. Rodím vaše deti a zatváram vám viečka ten posledný krát, keď vaše duše opúšťajú ríšu živých. Keď drsný mráz premení už beztak neúrodnú pôdu na kameň, vtedy vás v mojej chyži zohrejem horúcim čajom a modlím sa s vami za skorý príchod jari, ktorá vám vráti obživu a radosť do vašich tvárí. A keď naopak pálivé leto spaľuje spoločnú úrodu, horúčavy zase rozorvú puklinami pôdu, pripomínajúcu vtedy ruky starca pretkané veľkými žilami, vlievam do vás nádej pre skorý dážď, ktorý vám pomôže nasýtiť večne hladné krky vašich detí.
Som tá, ktorá vám odpustí hriechy, ale tiež prvá, ktorá vám ich pripomenie, keď zabudnete, že platí sa až na koniec, ale predsa. Obliekam vám čierny šat, keď idete plakať k hrobom vašich otcov, strážiac, aby ste nezabudli ich mená. Zobúdzam sa s vami na svitaní, keď vám mäkké svetlo ranného slnka nad nebeskými končiarmi pripomína vaše dlhy voči zemi, z ktorej ste vzišli. Večer, keď unavení no šťastní sedíte pri ohni a v chyži naplnenej vôňou tabaku s bázňou počúvate príbehy dávnych vekov, vraciate sa do dôb, kedy česť bola všetkým.....tak vtedy vás zbavujem ťarchy chudoby a strádania, lebo vaše srdcia ešte pamätajú hrdosť a pýchu Dobrého národa. Ten plameň, ach, ten plameň, ktorý vám vtedy planie v očiach, ten ma drží pri živote, vy poslední s modrou krvou.
Čítam vám listy vašich blízkych, prvých, ktorí zradili a vydali sa hľadať nádej tam, kde nikdy nerástla.
Ich duša je otrávená, sami to vedia, v noci plačú do špinavých vankúšov, v tmavých kuticiach, ubití, ponížení a sklamaní. Sú mŕtvi zaživa, lebo nik z nich už nikdy neuvidí toto miesto, kde raz dávno boli ešte ľuďmi. Ráno, keď potom vstanú, preklínajú, áno, každé ráno preklínajú ten deň, keď sa rozhodli odísť. Lebo mesto nemá pre nich miesto v srdci, dá im prácu, ale nie domov, dá im najesť ale vezme im hrdosť. Ich deti prvé zabudnú mená svojich otcov, lebo pre nich už niet pravidiel....
Tie boli kedysi dávno písané krvou, ale jediné mali silu, ktorá im ešte dovolila žiť hrdo. Teraz zomierajú v cudzom svete ako túlavé psy - na suchoty, krv v moči alebo jednoducho hladom. Modlia sa k dávno mŕtvym bohom, zabudnutí, bez štipky cti. Tú prvú stratili, keď ich zbabelé siluety mizli v skorom rannom opare z rodného údolia, tak aby ich nik nevidel. S hlavami vtiahnutými medzi ramenami, s hanbou gniaviacou ich ako váha sveta. Nakoniec zmiešajú svoju krv s krvou Pizarrových vnukov a navždy odvrhnú dedičstvo tak drahé ich dávnym predkom.
Potom, keď príde aj môj čas, lebo tak to chce Boh, vtedy vy, poslední z Dobrého národa, vyneste moje telo nad Horné jazero, ku sivým skalám, spáľte ma na prach a nechajte vietor, aby mnou naplnil krajinu, ktorú som celý život ľúbila, oddane a s pokorou. Budem v každom steble trávy, v každom kameni, v každom z vás, kamkoľvek vás odvial osud.
A keď aj vy, poslední, odídete do mesta, a ja viem, že áno, tak potom už len ja budem vašou pamäťou. Vy blázni, uverte, tie putá sú večné a niet miesta na tejto zemi, ktoré vám dá zabudnúť a zbaví vás bremena, ktoré na seba vezmete, keď sa posledný krát obzriete do tohto údolia. Z tejto zeme ste vzišli a ja som tá, ktorá vám to vždy pripomenie, živá, či mŕtva. Som vašim svedomím, posledným svedkom začiatku a konca. Som Matkou vašich duší.
