„ 548 „
Na železničnej stanici v Mikuláši už čakajú autobusy s gumami a rozoberajú si nás podľa útvarov. V autobuse je ticho - smrdí strachom, zvedavosťou a pálenkou vypitou ešte vo vlaku. Mnohí už boli varovaní, bratmi alebo priateľmi, ktorí to už majú za sebou. Myslím na ňu a mám guču v hrdle.
Príchod do kasína. Vystupujeme z Karosy a zoraďujú nás do zástupov. Niekto sa spiklenecky a podlízavo pýta ošľahaného starého psa v lenonkách opretého o barak:
„Je tu mazáreň, alebo gumáreň?“
Starý na neho uprie pohľad, ale neodpovie.
Všade navôkol sú čísla – po stenách, na starom železnom moste pred bránou, na hrdzavej lyžici bagra pri barakoch. A vo vzduchu.
Je tu strašne dusno. Tak dusno, ako keď sa vám chce strašne silno prdnúť na záchodoch v HyperTescu, ale hanbíte sa, lebo viete, že niekto sedí v kabínke vedľa. Nie je to však počasím, je sychravý ale slnečný, októbrový deň. Je to niečim iným, na to ale prídem až neskôr.
Prezenčka. Po nej nás naženú do baraku. Strihajú nás do radu, ako ovce. Potom do spŕch, trasieme sa zimou ako drahé psy. Civilné veci nám balia do igelitových tašiek, tak skoro si ich neoblečieme. Namiesto toho fasujeme vojenské - kanady sú zodraté, nosené možno už tromi predo mnou. Majú úžasnú patinu, páčia sa mi. O týždeň ich budem nenávidieť. Zelené tenisky sú ale nové, ponožky a tepláky tiež. Jogurti nám naznačujú, aby sme si gumičky na teplákoch natiahli na nohy a zips na golieri zapli až po krk. Výsledný efekt pripomína sovietskeho gymnastu z éry sixties, rozkrok je obzvášť čarovný. Myš musí vyzerať ako idiotko za každých okolností.
Gumy sa podivne tmolia, čumia do papierov a tvária sa dôležito. Chcú nám pomôcť a snažia sa byť empatickí. Niektorí fajčia so starými a tlačia sa im do riti. Starí sú nad vecou, ten imidž sa dedí z generácie na generáciu, je magický a veríte mu.
Opäť nás vyženú pred baraky a rozdelia nás do izieb. Rozpŕchneme sa, zatiaľ ešte neorganizovane. Na izbe si všetci šepkáme prvé dojmy, ukladáme si veci do skriniek, poskladané na šírku príborového noža, do komínov, tak povedali jogurti.
O pol štvrtej miznú gumy domov. To podivné napätie zmizlo, vzduch sa vyčistil. Všetko je zrazu iné.
„Mýýýýši, póooozor!!!“
Opäť zoradení pred barakmi, prsia vypnuté, pohľad zapichnutý do vyholeného zátylku pred sebou. Starí sedia pred nami na lavičkách, fajčia a debatujú. Pred barak vyjde Švejk v uniforme s červenými špagátmi, má na nich nábojnicu a píšťalku. Dozorný roty. Je milo okrúhly, má veselé oči a tvár posiatu pehami, ryšavá kštica vytŕča spod nedbalo nasadenej lodičky. Strieľa otázkou po niekom v prvom rade:
„Za kolik to máš???“
„Za „ 548 „, pán starší vojak!!!“ Fatal error, bejby, také číslo sa z huby nevypúšťa. Švejk sa rozrehoce, starí na lavičke upadnú do kómy. Dotyčného vidím neskôr večer šúrovať hajzle. Výcvik pokračuje. Švejk na nás reve povely po česky, sme ako zhulení, motáme sa, víríme prach a je to príma zábava. Niektorí z nás sa usmievajú.
„Mýýýýši, póooozor!!!“ Tón jeho hlasu je už ale iný, kabaret skončil.
Počas nasledujúcich 20 minút nám vysvetlí pravidlá mazárne a osvetlí nám, ako bude vyzerať nasledujúci polrok nášho života. Už sa nesmeje nik. Starí sa zdvihnú a dlhé mesiace cvičeným šuchtavo-ležérnym krokom miznú v baraku. Slnko sa poberie tiež, lenivo zmizne za pahorok nad kasínom. Iba my zostávame stáť sami vonku v pozore, stádo vyjavených myší v modrých teplákoch, ešte včera žijúcich svoje životy v úplne inej galaxii.
to be continued
vysvetlivky:
„číslo„ – počet dní do civilu. rozhoduje o všetkom.
„starý„ – menej ako za 183 do civilu. boh.
„jogurt, polka„ – menej ako za 365 do civilu. poloboh.
„myš„ – viac ako 365 do civilu. nobody
„guma„ – vojak z povolania. nobody.
„gumáreň„ – vojenská prezenčná služba podľa pravidiel Armády SR
„mazáreň„ - vojenská prezenčná služba podľa pravidiel starých psov
„lopaty„ – stavebné jednotky Armády SR. nebojujú, nestrieľajú, nechránia vlasť. stavajú. čierni baróni. skutočná elita. my.